Emócie - ako s nimi spolu-pracovať (2. časť)

Ruku na srdce, rozumiete a viete pomenovať svoje vlastné emócie?

V škole sme sa učili veľa rôznych pomenovaní a členení. Slovné druhy, vetné členy, čeľade rastlín a živočíchov, chemické prvky, druhy rýmov a tak ďalej. Niektorým bolo ťažko rozumieť a ešte ťažšie si ich zapamätať.

Keď sa nám darí a máme sa skvelo, je to asi ľahšie, ale keď je nám ťažko alebo nepríjemne, veľakrát používame slovné spojenia, ktoré hovoria skôr o tom, čo robia druhí ľudia (či presnejšie o našej interpretácii toho, čo robia). Napr. XY mi lezie na nervy, ma otravuje, musí byť najdôležitejší, stále ma kritizuje atď.

Alebo namiesto pomenovania svojich pocitov používame vyjadrenia ako som na dne, mám depku, nič moc, neviem, kde mi hlava stojí, mám toho plné zuby a pod.

V bežných interakciách to možno postačuje. Ale ak si chceme budovať hlboké a blízke vzťahy s ľuďmi, na ktorých nám záleží a najmä, ak chceme porozumieť sami sebe, aby sme sa cítili dobre a spokojne, je veľmi dôležité naučiť sa svoje emócie vnímať, pomenovať a tiež porozumieť ich odkazu.

Určite poznáte situácie, kedy prežívate nejaký neuchopiteľný vnútorný nepokoj, nespokojnosť. Jednoducho sa necítite dobre, správate sa podráždene, prchko alebo sa neviete rozhodnúť či vyjadriť, čo by ste vlastne potrebovali. Skrátka reagujete spôsobom, ktorý v konečnom dôsledku vaše rozpoloženie iba zhorší.

Emócie sú ako vlnenie alebo otrasy - sú odozvou toho, že sa v nás niečo pohlo.

Keďže emócie sa ozývajú ako reakcia na nejaký podnet, môže nám od nepríjemných pocitov uľaviť, keď od nich odvrátime svoju pozornosť a presmerujeme ju inam. V dnešnej dobe máme veľa možností. Napríklad na sledovanie seriálov, počítačové hry, sociálne siete, nakupovanie, cigaretku, pohárik, či dlhý telefonát s niekým, komu sa vysťažujeme. Alebo existujú aj zdravšie možnosti, napr. zašportovať si, zabaviť sa, vyupratovať byt atď. Inou možnosťou je jednoducho svoje emócie ignorovať a potlačiť, lebo nevieme, čo s nimi.

Z krátkodobého hľadiska tieto aktivity môžu prinášať úľavu. Avšak keď neporozumieme, čo sme vlastne cítili a čo tieto konkrétne emócie vyvolalo, je veľmi pravdepodobné, že sa v podobnom psychickom rozpoložení ocitneme onedlho znovu. Tým sa dostávame do opakujúcich sa cyklov a vzorcov, ktoré majú deštruktívny dopad na naše vzťahy a našu celkovú mieru spokojnosti a šťastia v živote.

Sama som sa takýmto nejakým spôsobom fungovala, pretože som nevedela, ako inak so svojimi emóciami pracovať. Snažila som sa im vyhýbať, potláčať ich. Lenže to nebolo ani prospešné ani efektívne, lebo oni sa v nejakej trinástej komnate hromadili a z času na čas to niekde ruplo. Moja celková pohoda, spokojnosť a vyrovnanosť v živote postupne upadali. Cítila som sa nedostatočná a neschopná to vyriešiť.

Ako to už býva, zlom nastal, keď som bola už úplne na dne. Často až vtedy sme schopní opustiť svoje zaužívané spôsoby fungovania a zmýšľania a otvoriť sa novému uhlu pohľadu.

"Bolesť nás tlačí, kým vízia nezačne ťahať."    Michael Beckwith

V čom teda spočíval ten prelomový nový pohľad? Pravdepodobne to je niečo oveľa jednoduchšie, než by ste čakali.

Jednoducho dovoliť si cítiť čokoľvek som cítila. Bez výčitiek, so súcitom, autenticky.

Opýtať sa sama seba: Milá Liba, čo cítiš? A potom postupne a bez hodnotenia všetky svoje pocity navnímať, jeden po druhom pomenovať a chvíľu s nimi byť. Dovoliť si ich cítiť. Nevyčítať si, že by som ich "nemala" cítiť, nesnažiť sa nič meniť ani napraviť. Prijať ich, dokonca privítať s dôverou, že to, čo cítim je za daných okolností pochopiteľné a opodstatnené.

Tento jednoduchý krok, že si dovolíme mať svoje pocity, má veľmi významný efekt v tom, že zrazu my máme naše pocity a nie ony nás. Neovládajú nás ako nejaká neznáma sila. Dokonca napriek tomu, že ešte nevieme, čo s nimi ďalej, dostaví sa pocit úľavy. Je to preto, lebo naša myseľ a naše prežívanie konečne prestali byť v rozpore, zjednotili sa.

Je jednou zo základných ľudských potrieb, aby naše pocity boli vypočuté a potvrdené.

Toto však vo vzťahoch už od detstva málokedy zažívame a žiaľ, ako dôsledok ani sami svoje vlastné emócie neprijímame. Snažíme sa vtesnať ich do nejakého rámca toho, čo sme navnímali v rodine a v spoločnosti, že by sme mali, respektíve nemali cítiť a prejavovať.

Keď začnete svoje emócie bližšie skúmať, možno zistíte, že máte aj nedostatočnú slovnú zásobu na ich pomenovanie a možno nevedomky skĺznete od pomenovávania pocitov k myšlienkam a hodnoteniam.

Napríklad vety ako: "Cítim sa ako naivná hlupaňa," alebo "Mám pocit, že mu na mne nezáleží," nepomenovávajú pocity, ale vyjadrujú naše myšlienky a hodnotenia.

Emócie nevyjadrujú ani výroky ako: Cítim sa dobre. Je mi zle. Som v pohode. Nedávam to.

Emócie vyjadrujeme najčastejšie prídavnými a podstanými menami alebo slovesami.

Som smutná, vyčerpaná, šťastná. Cítim sa osamelý, odmietnutý, sklamaný, ponížený. Podvedená, zbytočná, nepotrebná. Spokojný, zvedavý, inšpirovaný, …. Cítim nádej, túžbu, závisť. Teším sa, žiarlim, hnevám sa, som zranená atď. Opovrhujem, cítim sa opovrhnutý. Milujem, cítim sa milovaná.

Keď svoje emócie pomenovávate, nehodnotíte, či sú správne alebo nesprávne, nesnažíte sa ich eliminovať, zmeniť ani napraviť.

Potom s nimi môžete začať komunikovať a skúmať, čo ich vyvolalo. Opäť bez hodnotenia.

ODKAZY NAŠICH EMÓCIÍ

Napríklad hnev signalizuje narušenie našich hraníc či hodnôt a potrebu zmeny, úzkosť môže vyplývať zo strachu z odmietnutia, zatrpknutosť alebo pocit ukrivdenosti môže vyplývať z toho, že dávame viac, ako v skutočnosti chceme alebo s postrannými úmyslami.

Osamelosť z toho, že sme opustili sami seba a snažíme sa ziskať lásku a prijatie od druhých. Závisť z toho, keď vidíme, že druhí si dovolia to, čo sami sebe z rôznych dôvodov nedovolíme. Nepokoj a nerozhodnosť z toho, že ignorujeme svoj vlastný vnútorný hlas a vedenie.

Rozpoznávanie týchto súvislostí v našom vnútri je fascinujúce a oslobodzujúce samo o sebe, ale vyžaduje úprimnosť aj sám pred sebou. Na nič sa nehrať. A zároveň súcit. Nulové odsudzovanie alebo sebaobviňovanie. Umožní nám to porozumieť svojím skutočným potrebám, ktoré stoja za našu pozornosť a ich naplnenie povedie k zmene našich pocitov. A životov :)

Môžete si tiež všímať, aké fyzické prejavy vo vašom tele rôzne emócie doprevádzajú. Môže to byť bolesť niektorej časti tela, stiahnuté hrdlo, únava, nevoľnosť, točenie hlavy, búšenie srdca, ťažoba... Často totiž skôr upúta našu pozornosť fyzický diskomfort, než naše emócie. Preto všetky tieto vnemy môžu slúžiť ako signály, ktoré nás upozorňujú, že potrebujeme venovať pozornosť svojmu prežívaniu a pozrieť sa hlbšie na to, aké emócie cítime a čo sa v našom živote deje.

Zmena a rast vyžadujú vysokú mieru otvorenosti a zraniteľnosti, k akej môže dôjsť len v podmienkach bezpečia, prijatia a súcitu.

Keď teda emóciu pomenujete a uvedomíte si, kde vo svojom tele ju cítite, môžete s ňou začať komunikovať. Skúste sa jej opýtať, prečo si tu? Čo mi chceš povedať, Čo potrebujem?

Týmito krokmi práca s našimi emóciami nekončí. Ďalšia úroveň, ktorú môžete preskúmať je, kedy ste sa takto cítili v minulosti alebo dokonca prvýkrát. Prípadne akú situáciu v minulosti vám pripomenulo niečo, čo sa práve odohralo a vyvolalo to vo vás pocity, ktoré ste prežívali vtedy.

Nespracované traumatické skúsenosti často spôsobujú, že na podvedomej úrovni reagujeme na situácie v prítomnosti emóciami, ktoré pramenia z minulosti.

Ak sa vám teda v živote opakovane objavujú emócie, ktoré by ste radšej necítili, spomeňte si, že emócie sú signálom z nášho vnútra. Vyplývajú z našich potrieb a z našej interpretácie udalostí, ktoré zažívame. Keď sa nezastavíme, aby sme svoje potreby a interpertáciu situácie v pokoji vyhodnotili, zostávajú často na podvedomej úrovni.

Spracovať svoje emócie teda znamená venovať im poroznosť a snažiť sa porozumieť ich odkazu. Je to pre nás rovnako dôležité, ako najesť sa, keď sme hladní alebo teplo sa obliecť, keď je nám zima.

Prajem vám veľa zaujímavých rozhovorov so svojimi emóciami.