Žijeme svoj "Návrat do budúcnosti"
Opakujú sa vám podobné situácie ako Déjà vu?
Určite mnohí poznáte rovnomenný film, v ktorom sa hlavný hrdina omylom dostane do minulosti a navyše nechtiac prekazí zoznámenie dvoch mladých ľudí, z ktorých sa neskôr mali stať jeho rodičia. Keďže pozná budúcnosť a vie, čo je v stávke, snaží sa ich netušiacich všemožne dať dokopy, čo vytvára skvelý námet na zábavný a pútavý príbeh.
Ale čo by ste si pomysleli, keby som vám povedala, že my všetci sa svojím spôsobom vraciame do budúcnosti?
Každý z nás si v sebe viac či menej vedome nesie obraz svojej budúcnosti, čiže akési očakávanie alebo predpoklad toho, čo môžeme alebo nemôžeme zažiť.
Poďte si to sami na sebe overiť krátkym cvičením. Vybavte si nejakú oblasť svojho života, v ktorej ste úspešní, v ktorej sa vám darí a ste s ňou spokojní. Môže to byť oblasť profesná, materiálna, vzťahová, umelecká, zdravotná, nejaká schopnosť či zručnosť, čokoľvek.
A teraz sa skúste v myšlienkach vrátiť do obdobia, keď ste boli na strednej alebo vysokej škole. Aké boli vaše predstavy a očakávania ohľadom tejto konkrétnej oblasti? Predpokladám, že ste už vtedy prežívali v súvislosti s ňou akési prirozdené očakávanie, že to bude v poriadku, že to pôjde, že to zvládnete, že vám to akoby patrí. A potom ste išli za tým, lebo ste "vedeli", nie kognitívne, ale v hĺbke svojej bytosti, že to je vaše.
Teraz si naopak spomeňte na nejakú oblasť, v ktorej zápasíte, kde sa vám nedarí dosiahnuť naplnenie a spokojnosť. A opäť sa preneste v mysli do minulosti a skúste si vybaviť svoje vnútorné očakávanie ohľadne tejto konkrétnej oblasti. Nemali ste už vtedy v sebe akýsi otáznik, obavy, neistotu alebo neurčitý pocit neznáma? Akoby ste cítili, že vám to nie je vlastné?
Jednoduchý príklad, ako sa to premieta do každodenného fungovania: Ak narazíte na nejaký problém či prekážku v oblasti, na ktorú podvedome a automaticky prežívate legitímny nárok, vnímate to len ako výzvu, prirodzenú súčasť procesu alebo niečo prechodné a dokážete sa s ňou ľahšie vysporiadať, nezastaví vás to, ste kreatívnejší a udržujete si proaktívny prístup.
No nezdary a problémy v oblasti, ktorá vám nie je "vlastná" môžete prežívať ako fatálne zlyhanie, zdrvujúce sklamanie a neprekonateľnú prekážku, či potvrdenie toho, že vám to "nie je súdené". Zdá sa, že ak aj skúšate rôzne spôsoby a snažíte sa najlepšie, ako viete, dookola zažívate podobné skúsenosti. Alebo ste radšej rezignovali a akosi sa zmierili s tým, že to už inak nebude.
Nezáleží až tak na tom, čo sa stane, ale čo urobíme potom.
Mnohé zahraničné vedecké štúdie potvrdzujú a aj články dostupné v slovenčine o tom koncepte informujú, že naše podvedomé, automatické očakávania ohľadom našich dostupných možností v budúcnosti majú na nás väčší vplyv než to, čo sme v minulosti reálne zažili.
Jedna americká štúdia napríklad skúmala skupinu ľudí, ktorí práve zažili bolestivý rozchod s milovanou osobou. Ich cieľom bolo zistiť, či schopnosť týchto ľudí napriek prežívanému sklamaniu a emocionálnej bolesti predstaviť si pozitívnu budúcnosť môže ovplyvniť výsledok, čiže čo v skutočnosti zažijú.
Všetkým účastníkom položili dve otázky: Aké pocity prežívajú v danej chvíli a aké majú pocity ohľadom svojej vyhliadky do budúcnosti.
Svoje súčasné rozpoloženie popisovali všetci podobne, cítili sa smutní, sklamaní, odmietnutí, nemilovaní, nehodní lásky. Na druhú otázku asi polovica respondentov uviedla, že si nevedia predstaviť, že by v budúcnosti mohli opäť zažívať lásku a šťastie. Tá druhá polovica respondentov uviedla, že navzdory sklamaniu a traumatickým udalostiam niekde v hĺbke cítia, že jedného dňa sa z toho spamätajú a budú schopní znovu nájsť lásku a šťastie.
Štúdia sledovala týchto ľudí v priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov. Ukázalo sa, že tí, ktorí si aj uprostred sklamania dokázali udržať predstavu o pozitívnom potenciále v budúcnosti, boli tí, ktorí do takejto budúcnosti aj naozaj vstúpili.
Všetko iba je, význam tomu pripisujeme my sami.
Naša interpretácia toho, čo sa stalo, čiže aký význam tomu pripisujeme, vychádza z našej identity, ponímania seba, svojho miesta vo svete a svojich možností. Táto interpretácia podmieňuje, ako zareagujeme, a to zase, čo sa stane ďalej. Ak udalosti interpretujeme ako potvrdenie našich obáv a neistoty, pravdepodobne zareagujeme spôsobom, ktorý skutočne povedie k ich potvrdeniu. Takto sa z našich negatívnych interpretácií stáva sebapotvrdzujúce proroctvo.
Na príklade ľudí zo zmienenej štúdie by sa dalo povedať, že ak usúdili, že rozchod znamená, že už takého skvelého partnera nenájdu, že už nechcú riskovať ďalšie zranenie alebo niečo podobné, mohli zareagovať viacerými spôsobmi, ktoré skutočne zabránili tomu, aby si našli nového partnera resp. šťastný vzťah. Napríklad sa uzavrieť, byť až prehnane snaživí, úplne znížiť svoje kritériá na partnera atď.
No ale ako si pomôcť, keď je to raz moja identita, určite sa pýtate. Ponúkam ešte jednu provokatívnu myšlienku na zamyslenie.
Čo ak nie som tým, čo považujem za svoju identitu?
Identita je iba koncept. Tvoríme si ho prevažne v detstve a dospievaní v interakcii s naším okolím, najmä rodičmi a ďalšími príbuznými či opatrovateľmi, a je tak hlboko vrytý do nás, že ho automaticky stotožňujeme s tým, kým sme, a máme "pocit", že sa to nedá zmeniť. V skutočnosti je veľká časť toho, čo považujeme za svoju identitu, iba obranný mechanizmus.
Nejdem klamať, zmeniť svoju vnímanú a zažitú identitu sa nedá zo dňa na deň a nie je to len o racionálnom rozhodnutí na základe nejakej informácie, akokoľvek presvedčivej.
Informácia ≠ transformácia.
Ale je to prvý krok. Vôbec pripustiť možnosť, že identita nie je vrodená ani fixná a že ju môžeme vedome ovplyvňovať, je prevratný posun v nazeraní na seba a na rolu, ktorú zohrávame vo vytváraní vlastných skúseností.
"Možete sa rozhodnúť, aký koncept samého seba príjmete. A to vám dáva možnosť aj schopnosť zmeniť smerovanie svojej budúcnosti."
= Neville Goddard =
Pokiaľ teda ide o tie oblasti vašich životov, kde sa vám nedarí, je určite užitočné a uzdravujúce nahliadnuť do minulosti a porozumieť tomu, čo a ako nás formovalo, prípadne odpustiť iným alebo sami sebe. Úplne najdôležitejšie však je prevziať osobnú zodpovednosť za to, ako to ovplyvňuje váš život v prítomnosti a limituje vaše možnosti do budúcnosti. Pretože, ako výstižne povedal Neville Goddard, významný mysliteľ 20. storočia, jedine vy sami máte v rukách moc s tým niečo spraviť.
Vráťme sa teda k tej kýženej budúcnosti, ktorá vám stále uniká pomedzi prsty. Ona je zároveň kľúčom k vašej transformácii, lebo je motorom, ktorý má potenciál ťahať vás smerom k svojmu naplneniu. Ak sa necháte viesť a budete ochotní vzdať sa všetkého, čo vám v tom bráni. To znamená aj presvedčenia o tom, kým ste, či nie ste, alebo ako to vo svete chodí, a vplávať do neprebádaných vôd. Otvoriť sa novým uhlom pohľadu, väčšej zraniteľnosti, vlastným emóciám a intuícii.
Dalo by sa povedať, že začnete vedome tvoriť svoj život z budúcnosti.
Už vás neurčuje a neobmedzuje to, čo ste zažili v minulosti, ale formuje vás to, kým potrebujete byť vo vašej zamýšľanej budúcnosti. Nestane sa to samo od seba ani náhodou a určite to nejde bez hlbokej sebareflexie, pokory a aj podpory. Ale stojí to za to.
V niektorých oblastiach života nám je tento koncept jasný, napríklad v športe, v šetrení financií alebo v biznise. Stanovíme si cieľ a nejaký časový rámec a potom od toho spätne odvíjame, čo je potrebné urobiť, aby sme ten cieľ do daného termínu dosiahli.
Pokiaľ ide o našu identitu, to je iná doména a hoci princípy sú rovnaké, vyžaduje to trochu iný prístup a nástroje. Ale netreba sa vyhovárať, že starého psa novým trikom nenaučíš. Ako už aj neuroveda potvrdila, máme schopnosť meniť sa a učiť sa nové veci po celý život. Možno budete spočiatku potrebovať pomoc, ale čím viac niečo robíme, tým to ide ľahšie.
Tak vám prajem, aby ste rozkol medzi tým, čo zažívate a tým, čo by ste chceli zažívať brali ako pozvanie k rastu a k rozvoju!